Dnes bola zverejnená tlačová správa Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 66/2023, v ktorej sa uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil nesúlad povinného ukladania trestu prepadnutia majetku súdmi s Ústavou Slovenskej republiky. Čo to v praxi znamená? Znamená to toľko, že už nebude povinnosťou súdov vo vymedzených prípadoch ukladať trest prepadnutia majetku. Jednoducho povedané, že v prípade Pepa či Miloša sa súdy s prepadnutím majetku „dohrali“ a nebudú môcť sa odvolávať na to, že je ich povinnosť v zmysle zákona, aby tento trest uložili. Bola to len otázka času, kedy dôjde k zmene, keďže Európsky súd pre ľudské práva napr. v prípade Markus v. Latvia v obdobnej veci už rozhodoval a vyslovil porušenie článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ako to u nás (ne)funguje?
Naše trestné právo je založené na zásade humanizmu. Z tejto zásady je možné odvodiť, že trest má spôsobiť iba takú ujmu, akú vyžaduje splnenie účelu trestu. Ujma, ktorá je v treste obsiahnutá, nemá prevyšovať nevyhnutnú potrebu ochrany spoločnosti. Uvedená skutočnosť sa konštatuje aj v Charte základných práv Európskej únie v čl. 49. Odsek 3 čl. 49 Charty hovorí o tom, že prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu. Okrem Charty základných práv Európskej únie sa primeranosť ukladaného trestu k trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný sa spomína aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR[1].
Trest prepadnutia majetku resp. jeho uloženie je výnimkou z ústavnej ochrany vlastníckeho práva, ktorá je zakotvená v čl. 20 Ústavy SR. Okrem Ústavy SR je ochrana majetku upravená aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V prípade § 58 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona t. j. povinnosti súdu uložiť trest prepadnutia majetku (Pepov aj Milošov prípad) sa nezohľadňujú materiálne skutočnosti prípadu a súdu zákon prikazuje tento druh trestu uložiť pri vymedzených trestných činoch. V prípade uloženia trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona sa nevyžaduje, aby páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti ako tomu je to v prípade § 58 ods. 2 Trestného zákona[2].
Povinnosť zhabania majetku v kontexte práva EÚ
Zmyslom trestu prepadnutia majetku je prechod vlastníctva celého majetku odsúdeného na štát rozhodnutím súdu. Povinnosť zhabania majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti môžeme nájsť v Dohovore Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu (ďalej len „Dohovor“). Prijatím tohto dohovoru sa malo zamedziť vytváraniu ziskov a ďalšiemu používaniu finančných prostriedkov získaných zo závažnej trestnej činnosti[3].
V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru je povinnosťou každej strany prijať potrebné legislatívne a iné opatrenia, ktoré danej strane umožnia konfiškáciu nástrojov a ziskov alebo majetku, ktorých hodnota zodpovedá takým ziskom a majetku nadobudnutým za špinavé peniaze.
V čl. 3 ods. 3 Dohovoru sa uvádza, že „strany môžu ustanoviť povinnú konfiškáciu vo vzťahu k trestným činom, ktoré podliehajú režimu konfiškácie. Strany môžu do tohto ustanovenia zahrnúť najmä trestné činy prania špinavých peňazí, obchodovania s drogami, obchodovania s ľuďmi a iné závažné trestné činy.“
V zmysle Dohovoru nie je nikde výslovne uvedené, aby sa do vnútroštátnej právnej úpravy zaviedol trest prepadnutia majetku ako to je v súčasnosti v Trestnom zákone. Dohovor teda nenavádza priamo dotknuté štáty, aby trest prepadnutia sa ukladal na celý majetok a bez preukázania príčinnej súvislosti medzi trestnou činnosťou a nadobudnutím majetku. Taktiež Dohovor odkazuje, že sa tento trest má týkať najmä konkrétnych trestných činov, medzi ktoré zaradili obchodovanie s drogami a nie pestovanie rastlín rodu Cannabis či prechovávanie marihuany bez ohľadu na akékoľvek množstvo. Máme za to, že primárnym účelom Dohovoru je konfiškácia majetku, ktorý bol nadobudnutý v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti a nie povinné postihovanie akéhokoľvek závažného protiprávneho konania trestom prepadnutia majetku. Podľa nášho Trestného zákona je pestovanie rastlín rodu Cannabis a prechovávanie väčšieho množstva marihuany minimálne zločinom, ak nie až obzvlášť závažným zločinom.
K uvedenému ešte uvádzame závery Súdneho dvoru Európskej únie v rozhodnutí zo dňa 16. júna 2020 vo veci C-686/18, ktorý v rámci otázky zhabania majetku konštatuje, že výkon zhabania majetku podlieha čl. 17 Charty základných práv Európskej únie. Tento článok hovorí o tom, že každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho a nakladať s ním. Podľa čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie je možné toto právo obmedziť len vtedy, keď to skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Európskou úniou a nepredstavuje vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by došlo k zásahu do samotnej podstaty takto zaručeného práva.
Názor Najvyššieho súdu SR na povinné ukladanie trestu prepadnutia majetku
K aplikácii § 58 ods. 3 Trestného zákona Najvyšší súd SR uviedol vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3To/4/2022 zo dňa 7. septembra 2022, že: „ustanovenie § 58 ods. 3 Trestného zákona stanovuje obligatórnu povinnosť súdu uložiť obvinenému, ktorý bol uznaný za vinného zo spáchania tam uvedených trestných činov [vrátane trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 3 alebo ods. 4 Trestného zákona (v súčasnom platnom a účinnom znení Trestného zákona sa jedná o ustanovenie § 172 ods. 7 alebo ods. 8 Trestného zákona) a trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona] trest prepadnutia majetku a to bez potreby naplnenia akýchkoľvek hmotnoprávnych podmienok, ktorých naplnenie predpokladajú odsek 1 a odsek 2 tohto ustanovenia. Súd je teda v prípade, ak uznáva obvineného za vinného zo spáchania niektorého z trestných činov/niektorých z trestných činov uvedených v ustanovení § 58 ods. 3 Trestného zákona povinný uložiť aj trest prepadnutia majetku a nemôže, odvolávajúc sa na zásady ukladania trestov zmeniť jasné, zrozumiteľné a presné znenie zákona, obsahujúce príkazný slovný výraz „uloží“.“ Okrem toho Najvyšší súd SR konštatoval aj skutočnosť, že úvahy Špecializovaného trestného súdu neuložiť trest prepadnutia majetku tam, kde má byť v zmysle zákona uložený, nie sú podľa názoru Najvyššieho súdu SR správne a stotožnil sa s odvolacou námietkou prokurátora, ktorej následne vyhovel a trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložil.
V prípade ukladania trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 má Najvyšší súd SR mal jasné stanovisko. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je resp. bolo ukladanie tohto trestu v úplnom poriadku a súdy nemohli zmeniť jasné, zrozumiteľné a presné znenie zákona, ktorý má v sebe zakotvený príkazný slovný výraz „uloží“ t. j. je povinnosťou súdov trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona ukladať, ak je splnená podmienka na uloženie tohto trestu. Najvyšší súd SR sa vyjadril k povinnosti súdu uložiť trest prepadnutia majetku aj v ďalších svojich rozhodnutiach napr. v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Tdo/52/2020 zo dňa 22. augusta 2020 alebo v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1TdoV/3/2016 z 8. novembra 2017 a držal sa svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, že súd nemá na výber a v zákonom daných prípadoch tento trest súd uložiť musí.
Aký bol názor Európskeho súdu pre ľudské práva v podobných prípadoch?
Rozhodnutie ESĽP Markus v. Latvia, č. 17483/10, zo dňa 11. septembra 2020 sa zaoberalo otázkou, či je uložený trest prepadnutia celého majetku bez preukazovania pôvodu resp. spôsobu nadobudnutia majetku v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolov.
Pán Markus sa mal dopustiť trestného činu prijímania úplatku a okrem trestu odňatia slobody mu mal byť uložený aj trest prepadnutia celého majetku. Podľa vtedy účinného lotyšského trestného zákona bolo možné uložiť za tento trestný čin trest odňatia slobody až na 8 rokov s prepadnutím alebo bez prepadnutia majetku. V prípade, ak sa jednalo o recidívu alebo došlo k spáchaniu trestného činu vo väčšom rozsahu, tak bolo možné uložiť trest odňatia slobody na 3 až 10 rokov spolu s trestom prepadnutia majetku. Trest prepadnutia majetku bol explicitne uvedený pri skutkovej podstate trestného činu prijímania úplatku v lotyšskom trestnom zákone[4].
K uloženiu trestu prepadnutia majetku uviedol ESĽP, že „v súvislosti s rozsahom prejednania predmetnej veci, ktorú vnútroštátne súdy vykonali v prípade sťažovateľa, ESĽP poznamenáva, že trest prepadnutia majetku, ktorý mu bol uložený, nebol individuálne posúdený. V rozsudkoch, ktorými bol sťažovateľ odsúdený, sa analýza proporcionality týkala len trestu odňatia slobody a nezaoberala sa vedľajším trestom prepadnutia majetku (pozri body 7 až 8 vyššie). Súdy nikdy nešpecifikovali konkrétny majetok, ktorý mal byť skonfiškovaný, a teda rozsah trestu nebol vo vnútroštátnych rozsudkoch identifikovaný. Nikdy nebola analyzovaná ani otázka, či výška majetku, ktorý mal prepadnúť, zodpovedala závažnosti trestného činu, ani či to pre sťažovateľa neznamenalo nadmernú záťaž. ESĽP sa preto domnieva, že uvedené legislatívne nedostatky obmedzili rozsah prejednávanej veci vnútroštátnymi súdmi do tej miery, že bol príliš obmedzený na to, aby vyhovel požiadavke “ spravodlivej rovnováhy“ (fair balance) obsiahnutej v článku 1 Dodatkového protokolu, a preto neposkytol sťažovateľovi primeranú možnosť prejednať svoj prípad pred príslušnými orgánmi (porovnaj Paulet proti Spojenému kráľovstvu, č. 6219/08, §§ 67-68, 13. máj 2014).“
Záver ESĽP v predmetnej veci bol, že vo vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia majetku, absentuje jasnosť a predvídateľnosť. Ďalej ESĽP konštatovalo vo svojom rozhodnutí, že nedošlo k poskytnutiu nevyhnutných procesných záruk a nebola ochrana proti svojvoľnému rozhodovaniu vnútroštátnych súdov. ESĽP v tomto prípade dospel k záveru, že uložením trestu prepadnutia majetku došlo k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
[1] Viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011.
[2] ĽORKO, J., MIKUŠ, Š. Kazuistika – trest prepadnutia majetku v kontexte vlastníckeho práva. In: Notitiae Iudiciales Academiae Collegii Aedilium in Bratislava. č. 1/2020. Bratislava: Akadémia Policajného zboru SR. 2020. Dostupné online.
[3]IVOR, J. POLÁK, P., ZÁHORA, J. Trestné právo hmotné I. – Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer. s. 400.
[4] Pozri ods. 37 rozhodnutia ESĽP.
[5] Pozri ods. 16 rozhodnutia ESĽP.
[6] Pozri ods. 23 a 24 rozhodnutia ESĽP.